Jeden mostár mal malého syna, ktorého veľmi miloval. Boli nerozluční. Malý chlapec často žiadal, aby sa mohol ísť s otcom pozrieť na jeho prácu – pozorovať, ako zdvíha a spúšťa most, aby mohli lode preplávať popod most alebo osobné vlaky prechádzať cez most. Jedného dňa otec súhlasil a dovolil synovi ísť s ním.
„Zostaň tu v bezpečnej vzdialenosti,“ upozornil otec chlapca, „kým pôjdem zdvihnúť most pre prichádzajúce lode.“ Chlapec zostal na mieste, kde ho otec nechal, a sledoval, ako sa most pomaly dvíha na oblohu. Zrazu chlapec počul slabý krik blížiaceho sa osobného vlaku – prichádzal o dosť skôr, ako očakával. Otec hore v riadiacej miestnosti nepočul ani píšťalku vlaku, ani varovný výkrik svojho syna.
Chlapec videl, že vlak sa rúti čoraz bližšie, a začal bežať po nástupišti, aby sa dostal k otcovi. Chlapec vedel, že v blízkosti ovládacieho ústrojenstva mosta je páka, za ktorú môže zatiahnuť, a tak sa rozbehol k dverám na nástupišti a snažil sa spustiť dolu, aby dosiahol na páku. Stratil rovnováhu, spadol do miesta, kde sa ozubené kolesá spájajú, a zachytil sa.
V tom istom čase, keď otec videl, ako jeho syn spadol do diery v nástupišti, uvidel rýchlo sa blížiaci vlak. S hrôzou si uvedomil, že ak nezačne okamžite spúšťať mostík, nestihne včas prejsť vlak. Vlak by sa zrútil do rieky pod ním a zabil by stovky nevinných ľudí.
Muž stál pred nepredstaviteľnou dilemou – pretekať sa v záchrane svojho syna za cenu stoviek životov, alebo obetovať svojho syna, aby zachránil cestujúcich vo vlaku.
Rozhodol sa pre jedinú možnosť, ktorú mohol, a stlačil páku, aby spustil most. Napriek hluku klesajúceho mosta a prichádzajúceho vlaku stále počul útrpné výkriky svojho milovaného syna, ktorý bol rozdrvený na smrť medzi ozubenými kolesami mosta.
Otec vybehol na nástupište, keď okolo prechádzal vlak. Väčšina ľudí vo vlaku si plačúceho muža na nástupišti jednoducho nevšímala. Ostatní sa pozerali z okna a nechápavo hľadeli na nevýslovnú obeť, ktorá sa práve stala v ich prospech. Na tohto muža, ktorý sa práve vzdal toho najcennejšieho, čo mal, aby oni mohli žiť, nemysleli a nezaujímali sa oňho.
Vidíte tú paralelu? Chápete obraz, ktorý tento príbeh vykresľuje?
Obeta jedného ponúka život všetkým. Boh nemal potešenie z toho, že jeho Syn zomrel. Pre Boha muselo byť mučivé stáť bokom, keď Ježiš umieral zahalený v intenzívnej temnote všetkých našich hriechov. Nebolo na výber… muselo sa to stať. Obeta musela byť vykonaná, aby sme mohli žiť.
A podobne ako tí ľudia vo vlaku, aj my máme možnosť rozhodnúť sa, čo s touto obeťou urobíme. Môžeme si vybrať, že ju budeme ignorovať – že budeme ignorovať Boha – a nebudeme sa ani snažiť uvažovať o tom, čo Boh urobil za nás. Môžeme sa rozhodnúť, že sa na Boha pozrieme len krátko – letmo – a potom budeme pokračovať vo svojich vlastných prioritách a plánoch. Alebo môžeme uznať, čo Boh obetoval, aby nám dal život. Môžeme to prijať a akceptovať za nás a rozhodnúť sa žiť svoj život pre Boha.
Kde sa nachádzate v tomto vlaku vy? Vidíte úzkosť v Otcových očiach, keď prechádzate okolo? Viete, že On priniesol svoju najväčšiu obeť, aby ste mohli žiť? Prijmete ju? Rozhodneš sa odovzdať Mu svoj život kvôli tomu, čo On dal za teba?